Od narodenia grófa uplynie v stredu 3. marca 200 rokov.
Gróf Emanuel I. Andrássy sa narodil 3. marca 1821 v obci Vlachovo. Otec
gróf Karol III. bol uznávaným šľachticom, vo svojich štúdiách sa venoval
hospodárskemu rozvoju Uhorska. Vďaka Emanuelovej matke, grófke Etele
Szapáry, získali Andrássyovci majetky aj v Zemplíne. Emanuel mal dvoch
mladších bratov – Júliusa I. a Aladára.
Emanuel absolvoval gymnázium v Tate v dnešnom Maďarsku a ďalej študoval v
Budapešti, Francúzsku, Nemecku, Taliansku aj v Anglicku. V roku 1848
bol poslancom Uhorského snemu za Turniansku župu (ležala v juhovýchodnej
časti dnešného Slovenska a severovýchodnej časti dnešného Maďarska).
Zúčastnil sa na revolúcii v rokoch 1848 – 1849, ktorá bola potlačená –
viedenská vláda upevnila moc centralizáciou monarchie. V tomto období
prerušil kariéru politika a rozhodol sa opustiť Uhorsko.
"Začiatkom roka 1849, vo víre nešťastných udalostí, v ktorých sa
zmietala moja vlasť, dostala sa mi do rúk práca, po prečítaní ktorej ma
ovládla túžba - neprekonateľná túžba spoznať východ, kolísku ľudstva,
kde je príroda podnes taká majestátna, vzrušujúco očarujúca; túžba čo
najskôr vidieť a s pôžitkom si vychutnávať každú jednu farbu jej krásy,"
vyznal sa z pohnútok, ktoré ho viedli k cestovaniu po Ázii.
V roku 1853, vyšiel jeho cestopis Utazás Kelet Indiákon. Ceylon, Java,
Khina, Bengál (Cesty vo Východnej Indii. Cejlón, Jáva, Čína, Bengálsko).
Okrem zážitkov z poľovačiek dielo podáva aj praktické informácie o
cenách za potraviny či dopravu v týchto krajinách. Keďže gróf bol
talentovaným maliarom, kniha je doplnená pútavými ilustráciami. Opismi
prírody, dobrodružstiev a úvahami nad krásou krajín dielo vykazuje
romaneskné prvky a dosahuje tak prienik aj s umeleckou literatúrou.
Manželkou Andrássyho sa v roku 1855 stala Gabriela Pálffyová, sestra
Jána Františka Pálffyho, majiteľa Bojnického kaštieľa. Emanuelovi sa
týmto sobášom podarilo získať naspäť majetok v Betliari. Počas
Emanuelovho detstva totiž Betliar vlastnili striedavo Nádasdyovci,
Grovestinsovci i Pálffyovci. Šľachtickému páru sa narodilo sedem detí.
Dvaja chlapci zomreli vo veľmi skorom veku. V roku 1856 sa im narodil
syn Gejza a po ňom štyri dcéry.
Emanuel sa v roku 1858 stal dopisovateľom a neskôr aj riadnym členom
Uhorskej akadémie vied. Postaral sa o mimoriadny rozvoj a modernizáciu
hutníckeho priemyslu v celej Gemerskej župe. Jeho prevádzky na
spracovanie rudy sa vyznačovali vysokou technickou vyspelosťou s
maximálnym využitím prírodných podmienok. Gemer sa tak stal jednou z
hospodársky najdôležitejších žúp Uhorska. Podnikanie v oblasti ťažby a
spracovania železnej rudy mu prinieslo úspech ako jednému z najväčších
dodávateľov železa v monarchii.
Emanuel Andrássy pootváral viacero baní. V roku 1867 dal postaviť Hutu
Etelka (pomenovaná je po jeho matke) v Nižnej Slanej. O tri roky neskôr
vznikla Huta Karol ako spomienka na otca vo Vlachove. Na jeho pokyn
vystavali i železnicu z dnešného Maďarska, ktorá mala koncovú stanicu v
Dobšinej. Odtiaľ sa spracovaná ruda vozila do maďarských fabrík. Ako
milovník a podporovateľ umenia sa sústreďoval aj na starožitnosti –
vlastnil napríklad veľkú zbierku prsteňov, zaujímal sa o archeológiu,
výtvarné umenie či numizmatiku.
Začiatkom 80. rokov 19. storočia dal prestavať sídlo v Betliari na
spôsob loveckého zámku, ktorý nechal honosne zariadiť. Betliarsky
kaštieľ patrí medzi najzachovalejšie šľachtické sídla v strednej Európe a
od roku 1985 je národnou kultúrnou pamiatkou.
V roku 1885 založil gróf v Betliari zvernicu, v jej rozširovaní
pokračoval aj Emanuelov syn gróf Gejza I. Andrássy. Počas druhej
svetovej vojny zanikla, ale štátne lesy ju na tomto historickom mieste
obnovili v roku 1967 a patrí medzi najstaršie v súčasnosti fungujúce
zvernice na Slovensku.
V roku 1881 grófa Andrássyho zvolili za poslanca Uhorského snemu. Zomrel
ako sedemdesiatročný 23. apríla 1891. Pochovaný je v rodinnej hrobke na
Krásnej Hôrke.